Farnosť Kremnica

Sledovanie politického diania na Slovensku, ale aj počúvanie našich veriacich ma v poslednom čase vedie stále viac k zamysleniu nad otázkou: „O čo nám vlastne ide?“ Počúvame množiace sa hlasy nespokojnosti s vývojom situácie na pumpách, na pultoch našich obchodov, ale i v našich peňaženkách a svoje rozčarovanie a rozhorčenie sa často ani nesnažíme skrývať. Volania po štátnej pomoci často len zakrývajú našu skrytú požiadavku – nech sa o to postará štát, nech to vyriešia tí druhí.

Tak, ako je nám veľmi ťažké rozlúčiť sa s určitými výhodami doterajšieho života v blahobyte predvojnových štandardov, nechceme ani pomyslieť na to, že by práve toto Boh mohol chcieť pre nás a pre celý svet. Vydanie encykliky Laudato sì v roku 2015, výzva na jej meditovanie či prehĺbe-nie v roku 2020, ale aj prežívanie Roku sv. Jozefa a následne osobitného roku rodiny… to všetko sú len kúsky skladačky, cez ktoré nás Pán pripravoval na situáciu, ktorú dnes prežívame. Nie, nemôže za to Putin ani vojna ani Európska únia – môžeme za to my, pretože sa v našej spoločnosti blahobyt a neustály ekonomický rast stal nespochybniteľnou modlou, na ktorú nám nik nemôže siahnuť. Nechceme vidieť, ako ničí naše vzťahy – s Bohom, s ľuďmi, ktorých už ani veľmi nechceme potre-bovať, prípadne sú nám len takou „poistkou“ k dosahovaniu vlastných cieľov. Obťažkaní už akýmsi cynickým sebectvom vyplakávame, ako si už nebudeme môcť dovoliť koláč a rezeň, dovolenky a prekúrené byty, no zabúdame, že drvivá väčšina sveta sa svojou hlbokou biedou, otrockou, nezapla-tenou prácou a hladom skladala na naše „štandardy“.

A tak sa pýtam sám seba: „Čo je vlastne tá ohlasovaná katastrofa? Tisíce ľudí mŕtvych či nevinní trpiaci vojnou? Milióny ľudí trpiacich existenčnou biedou, ktorí sa mi roky skladali na fajnový život? Alebo avizované uťahovanie opaskov, ku ktorému skôr či neskôr muselo prísť, aby sme nezničili seba i celý svet svojim božstvom konzumu? Pravdupovediac, niekedy sa bojím úprimnej odpovede…

To, koľko bude tento čas očisťovania trvať a kam to až zájde, nezávisí od politikov či korporácií. Závisí to len a len od každého jedného z nás. Dokážem vstúpiť do seba a prehodnotiť svoj doterajší postoj k životu? Myslím si, že aj náš patrón sv. František Xaverský nám v tom môže svojim príkla-dom, odhodlaním ale i príhovorom veľmi pomôcť. „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napo-kon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. Chcem, aby ste vy boli bez starostí“ (1Kor 7, 29-32a). On vskutku dokázal prijať život v jednoduchosti, našiel záľubu v čare chudoby a biedy na misiách, ktorú zdieľal s ľudmi, medzi ktorými žil, a tak ich dokázal osloviť a zapáliť pre Krista. On veľmi dobre pochopil, že našim najväčším nepriateľom a brzdou je nesloboda a pripútanosť k veciam, pocitom, predstavám o štandardoch a živote. Sv. František zomiera vysilený, obratý ešte aj o blíz-kosť domova, ale šťastný, pretože všetko podriadil Božej vôli, ktorá túžila práve cez neho zachrániť pre večnosť mnoho ľudí. Koľko obetí som ochotný Bohu priniesť ja, aby bola Jeho vôľa ako v nebi, tak i na zemi?

Nebojme sa teda využiť čas milosti, ktorý nám dal Pán a vykročme povzbudení toľkými príklad-mi na cestu jednoduchosti, cestu slobody srdca. Pred každou cestou je potrebné prehodnotiť, čo si pribalím – koľko vecí, predstáv, názorov ma drží vo svojom zajatí a brzdí? Je to čas úprimného sebapoznania, upokojenia túžob srdca, odhalenia vášní, ktoré ma zotročujú – čím sa zaoberám vo svojom vnútri, čo aj skryto ovplyvňuje moje rozhodovanie, smerovanie. Sme pozvaní nielen teore-ticky, ale aj prakticky prežívať každý deň v odovzdaní do Božích rúk, bez neustáleho hľadania svojich riešení – nechať Pána, nech sa on môže o všetko postarať, učiť sa vnímať Jeho vôľu, nie v nečinnosti, ale v „kreatívnej odvahe“, ktorej nás učil sv. Jozef – neustálemu odovzdaniu sa do Božích rúk a otvorenosti jeho vedeniu. Učiť sa nebáť popasovať s problémami, využiť pri tom svoje schopnosti, no konať tak, ako nás k tomu vedie Boh. To prajem všetkým nám.

ThLic. Martin Kňažek, Senohrad