Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo…

Žijeme v neľahkej dobe. Niektorí hovoria o apokalyptických časoch, ale skôr v zmysle, ktorý evokuje v ľuďoch strach zo zániku alebo straty. Čoho? To niekedy nie je úplne jasné.

Pandémia, ktorej sme čelili v posledných rokoch, ale ktorej čelíme aj naďalej, a taktiež vojenský konflikt na Ukrajine, ktorý sa nás bytostnejšie a bezprostrednejšie dotýka, sa stali pre niektorých akoby zdvihnutým prstom. Pre niektorých „voda na mlyn“, aby mohli zdôrazňovať a potvrdzovať (znameniami) svoje myšlienky, mnohokrát plných strachu, zúfalstva a beznádeje.

Myslím, že pravý zmyslel  gréckeho slova apokalypto, ktorý znamená odhalenie, a ktoré mnohí „zneužívajú“ na šírenie strachu, dokonale, aj keď niekedy nevedomky, odhaľuje úmysly a zmýšľanie mnohých sŕdc.

V ťažkých situáciách nášho života odhaľujeme svoje limity, ktoré nás obmedzujú a vzďaľujú od Boha a dokonalého spoločenstva s ním. Iste, nie je jednoduché priznať si slabosti a limity. Oveľa namáhavejšie je ale nenechať sa nimi obmedzovať a nestratiť nádej, resp. zameranie a cieľ, ku ktorému smerujeme.

Dejiny ľudstva, ale i kresťanstva, sú neustálou „apokalypsou“. Nepretržite odhaľujeme, niekedy aj s trpkosťou, čoho je človek schopný. V dobrom, ale aj v zlom. Keď hľadíme na nebesia a diela Božích rúk, keď spoznávame Boha v každodennej službe blížnym, keď ho sami intímne zakúšame vo svätej spovedi, keď aj my odhaľujeme a otvárame svoje srdce a On nám odpúšťa hriechy. V každej chvíli, aj keď si to neuvedomujeme, žijeme nádej, ktorú síce slovami nevieme veľakrát vyjadriť, no „biblické“ srdce nám napovedá, že nič lepšie, nič krajšie a nič dokonalejšie, čo by sme chceli postaviť pred alebo nad nekonečného a verného Boha, neexistuje. Cieľ stvorenia je jasný a Bohom dávno daný. Otázkou je, či ho aj my dokážeme a chceme vnímať v jeho realite. Nie v tej, ktorú si materialisticky vysvetľujeme a zhmotňujeme my, ale v tej, ktorú jej dal Boh pri stvorení.

Či bude svet svetom, ako ho poznáme, to nik nevie, okruh zeme sa pretvára, cieľ a naplnenie ostáva nezmenený. Aj v biblickom Babylone chceli byť dokonalí, chceli mať všetko vo svojich rukách, povyšovali sa a nakoniec boli ponížení. Budúcnosť pozná iba Boh. Spomeňme si, že v Babylone bol iba jeden jazyk. Všetci si rozumeli a akoby medzi nimi ani nebol rozdiel. Pracovali všetci spoločne na jednom diele. Problém bol možno v tom, že pracovali na nesprávnej veci s nesprávnym úmyslom. Až potom Boh „pomiatol“ ich jazyky a prestali si rozumieť, aby zmaril ich nesprávny „smer“. Rôznosť jazykov je preto v tomto biblickom vnímaní dôsledok hriechu, nesprávneho cieľa, ktorý si spoločnosť zaumienila. Ale na začiatku to tak nebolo. Nakoniec sa všetko pominie, aj jazyky, aj proroctvá….zostane iba viera, nádej a láska. No najväčšia z nich je láska.

Nestratiť nádej znamená aj držať sa toho, kde a k čomu nás Boh povoláva. Ak budeme hľadať najskôr Božie kráľovstvo, nebudeme ustráchaní, čo sa môže stať zajtra. Veď o tom dni vie iba Otec.

V akej slobode budeme žiť, akej viery budeme svedkami, akú lásku budem dávať, záleží na nás. Sme povolaní byť apoštolmi tejto nádeje v Ježišovi Kristovi našom Pánovi.

ICLic. Pavol Lojan