Zoslanie Ducha Svätého
Veriaci, ktorý sa zúčastní na slávnosť Zoslania Ducha Svätého na verejnom speve alebo recitovaní hymnu Veni, Creator, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky (Ench.Indulgentiarum, conc. 26)
Po skončení Veľkonočného obdobia sa veľkonočná svieca (paškál) s úctou uchováva pri krstiteľnici. Pri slávení krstu sa zapáli, aby sa od nej mohli zažať sviece pokrstených. Pri slávení pohrebných obradov sa zapálená kladie k rakve na znak toho, že pre kresťana je smrť jeho Veľkou nocou.
Sviatok Zoslania Ducha Svätého čiže Turíc je apoštolského pôvodu. Už svätý Pavol píše: „V Efeze zostanem až do Turíc.“ (1 Kor, 16,8) Aj najstarší cirkevní spisovatelia spomínajú tento sviatok (Tertulián, Origenes, Apokryf Listy apoštolov z roku 130) Sviatok má vigíliu, ktorá mala v Gelaziánskom i Gregoriánskom sakramentári 4 čítania, od 12. storočia to bolo 6 čítaní, čo ostalo až do roku 1956. Sám sviatok sa slávil s oktávou od 6. storočia, keď sa vytrácal zmysel sviatku ako vyvrcholenie Veľkonočného obdobia, čiže päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní, a bral sa ako oddelený sviatok. Liturgická obnova však túto oktávu zrušila, aby bolo veľkonočných dní naozaj päťdesiat.
Kvetná nedeľa
Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení. V slávení a v katechéze tohto dňa treba vyzdvihnúť súvislosť medzi oboma pohľadmi na veľkonočné tajomstvo. Spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema sa odpradávna koná slávnostnou procesiou, ktorou veriaci slávia túto udalosť, pričom napodobňujú gestá a zvolania hebrejských detí, ktoré vyšli Pánovi v ústrety a nadšene volali: „Hosanna“. Veriaci sa zúčastnia na procesii tak, že nesú palmové ratolesti alebo ratolesti iných stromov. Kňaz a posluhujúci kráčajú pred ľudom a tiež nesú ratolesti. Požehnanie ratolestí sa koná na to, aby sa niesli v procesii. Ratolesti uchovávané doma pripomínajú veriacim Kristovo víťazstvo, ktoré slávili procesiou. Rozprávanie o umučení Pána – pašie – sa deje obzvlášť slávnostne. Treba ho spievať alebo čítať podľa tradičného zvyku.
(z obežníka Kongregácie pre Boží kult: O príprave a slávení veľkonočných sviatkov.)
Veľký týždeň
Vo Veľkom týždni svätá Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života, počnúc jeho mesiášskym vstupom do Jeruzalema. Pôstne obdobie pokračuje až do Zeleného štvrtka. Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí vo Veľkonočnej vigílii a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. „Dni Veľkého týždňa, od pondelka do štvrtka vrátane, majú prednosť pred každým iným slávením.“(VSLR, 16). V tieto dni sa neslávi krst ani birmovanie.
Pôstne obdobie
Pôstne obdobie je zamerané na Veľkú Noc; veď pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného tajomstva jednak katechumenov rozličnými stupňami uvádzania do kresťanského života, jednak veriacich tým, že im pripomína krst, ktorý prijali a pobáda ich na pokánie.
Myšlienky k liturgickej spiritualite: Na začiatku pôstneho obdobia nás Cirkev slovami Ježiša Krista: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“(MT 1,15), vyzýva na pokánie. V evanjeliu sv. Matúša je táto výzva spojená s myšlienkou priblíženia sa nebeského kráľovstva. Uveriť evanjeliu znamená vlastne prijať nebeské kráľovstvo. Pokánie je podmienkou toho, aby sme boli schopní prijať Boha. Patrí to k podstate kresťanstva. Skutky apoštolov jednou vetou opisujú kresťanstvo takto: „Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život.“ (Sk 11,18) Čo máme robiť my? Pokánie začína tým, že uznáme svoju hriešnosť. To je prvý krok. Dnešný svet žije v „ošiali nevinnosti.“ Človek nevie prijať skutočnosť hriechu, ak nejestvuje kompetentné fórum, ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech, ak nemá výhľad na odpustenie, možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh, ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi a v ňom nám ponúka zmierenie.„Čo má teda, milovaní, robiť kresťan v každom čase, to treba teraz konať usilovnejšiea nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým, že sa zbavujeme nerestí. (Sv. Lev Veľký, Sermo 6 diQuadragesima).
Mariánsky charakter Pôstneho obdobia:V Pôstnom období veriaci hojnejšie počúvajú Božie slovo, venujú sa modlitbe, robiapokánie, pripomínajú si krst, nasledujú Krista na krížovej ceste, a tak sa náležite pripravujú naslávenie Veľkej Noci. Počas tohto „pôstneho putovania“ posvätná liturgia predkladá veriacim preblahoslavenú Pannu ako vzor učeníka, ktorý verne počúva Božie slovo a kráča v šľapajach Krista na „Kalváriu“, aby s ním zomrel (porov.2Tim 2,11). Po uplynutí Pôstneho obdobia vo Veľkonočnom trojdní sa preblahoslavená Panna predstavuje veriacim ako nová Eva, čiže „nová žena“, ktorá stojí pri strome života (porov. Jn 19,25), zjednotená s Kristom, „novým človekom“, ale aj ako duchovná matka, veď Pán zveril do jej materskej starostlivosti všetkých učeníkov (porov. Jn19,26).
Poznámky k Pôstnemu obdobiu:1) Účasť veriacich na liturgii: veriacim sa odporúča živšia a bohatšia účasť na liturgii Pôstneho obdobia, a na kajúcich sláveniach.2) Sviatosť pokánia: osobitne ich treba upozorniť na to, aby podľa zákona a tradícii Cirkvi pristúpili v tomto čase (od Popolcovej stredy do Turíc) k sviatosti pokánia, aby sa mohli s čistým srdcom zúčastniť na veľkonočných tajomstvách.3) Veľkonočné sväté prijímanie: sväté prijímanie sa v Pôstnom a Veľkonočnom období má udeľovať v rámci sv. omše (okrem nevyhnutných prípadov – choroba, slabosť a pod.) aby takveriaci hlbšie prežívali veľkonočné tajomstvo – smrť a vzkriesenie Pána, čo sa sprítomňuje vo sv.omši.4). Štáciové omše: veľkopôstna príprava nech sa v každom ohľade usmerňuje tak, aby jasnejšievynikol život miestnej cirkvi a podporil sa jej rozvoj. Preto sa veľmi odporúča zachovať apodporovať tradičnú formu zhromaždenia miestnej cirkvi na spôsob rímskych „štácii“. Tieto zhromaždenia veriacich možno uskutočniť, najmä pod predsedníctvom pastiera diecézy, pri hroboch svätých, vo významnejších kostoloch a svätyniach mesta, alebo aj na vyhľadávanejšíchpútnických miestach diecézy. (Ceremoniale episcoporum 260-262)5) Kvety a zvuk organa: v Pôstnom období sa zakazuje zdobenie oltárov kvetmi, a hudobné nástroje sa dovoľujú používať len na udržanie a sprevádzanie spevu, čo zodpovedá kajúcemu rázu tohtoobdobia. Výnimkou sú: nedeľa Laetare, slávnosti a sviatky.
6) Piesne a spev Aleluja: od začiatku Pôstneho obdobia až po Veľkonočnú vigíliu sa vynecháva Aleluja vo všetkých sláveniach, a to aj na slávnosti a sviatky. Piesne, najmä pri slávení Eucharistie,ale aj pri pobožnostiach, majú byť primerané tomuto obdobiu, a majú čo najlepšie zodpovedať liturgickým textom.
Cezročné obdobie
V cezročnom období sa neslávi osobitný aspekt Kristovho tajomstva. Skôr sa, najmä v nedele,pripomína Kristovo tajomstvo v celej jeho plnosti. (VSLR 43) Myšlienky k liturgickej spiritualite. Cezročné obdobie je obdobím, v ktorom kresťanské spoločenstvo vierou vniká do hĺbky veľkonočného tajomstva, a uvedomuje si mravné požiadavky nového života. Neodmysliteľnou podmienkou toho je počúvanie Božieho slova a usporiadanie života v jeho duchu. Preto Druhý vatikánsky koncil rozhodol, aby sa do liturgického slávenia zaviedlo hojnejšie a rozmanitejšie čítanie zo Svätého Písma (porov. SC, 35). Najmä nedeľné slávenia sú dôležitými okamihmi naceste kresťanského dozrievania a obnovy v Kristovi. Ten istý Koncil kladie do stredu života kresťanského spoločenstva nedeľu ako týždenné slávenie Kristovho zmŕtvychvstania. „Každý týždeň, v deň, ktorý Cirkev nazvala dňom Pána, pripomína si Pánovo vzkriesenie, ktoré okrem toho slávi raz do roka spolu s blaženým umučením Pána nanajväčšie sviatky – na Veľkú noc.“ (SC, 102) Práve nedeľnou oslavou Kristovho vzkriesenia obnovuje v sebe kresťan vlastnú veľkonočnú existenciu a kráča „k plnej miere Kristovho veku“(porov. Ef 4,13). Nedeľa je týždenným stretnutímsa so zmŕtvychvstalým Kristom.
Myšlienky k liturgickej spiritualite
Cezročné obdobie je obdobím, v ktorom kresťanské spoločenstvo vierou vniká do hĺbky veľkonočného tajomstva, a uvedomuje si mravné požiadavky nového života. Neodmysliteľnou podmienkou toho je počúvanie Božieho slova a usporiadanie života v jeho duchu. Preto Druhý vatikánsky koncil rozhodol, aby sa do liturgického slávenia zaviedlo hojnejšie a rozmanitejšie čítanie zo Svätého Písma (porov. SC, 35). Najmä nedeľné slávenia sú dôležitými okamihmi na ceste kresťanského dozrievania a obnovy v Kristovi.Ten istý Koncil kladie do stredu života kresťanského spoločenstva nedeľu ako týždenné slávenieKristovho zmŕtvychvstania. „Každý týždeň, v deň, ktorý Cirkev nazvala dňom Pána, pripomína si Pánovo vzkriesenie, ktoré okrem toho slávi raz do roka spolu s blaženým umučením Pána na najväčšie sviatky – na Veľkú noc.“ (SC, 102)Práve nedeľnou oslavou Kristovho vzkriesenia obnovuje v sebe kresťan vlastnú veľkonočnú existenciu a kráča „k plnej miere Kristovho veku“(porov. Ef 4,13). Nedeľa je týždenným stretnutím sa so zmŕtvychvstalým Kristom.
Večerná omša pred nedeľou, alebo prikázaným sviatkom
1. Príkazu zúčastniť sa na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok podľa predpisu CIC, kán. 1248, § 1, zadosťučiní, kto sa zúčastní na omši v sám deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.
Preto sa večerná svätá omša v sobotu, alebo večer dňa predchádzajúceho prikázaný sviatok, musí usporiadať so všetkými záležitosťami, ktoré sa vo sviatočnej omši prikazujú (homília, modlitba veriacich, Krédo, prípadne Glória a tri čítania), alebo odporúčajú (väčšia účasť na speve a pod. ).
2. Pokiaľ ide o formulár omše, treba dodržať zásadu, podľa ktorej treba dať prednosť tomu sláveniu, ktoré zaväzuje z príkazu, nezávisle od liturgického stupňa dvoch slávení, ktoré sa stretajú. (Posv. kongregácia pre bohoslužbu: Notitiae 20 (1984) 603)
3. Z toho istého dôvodu pri slávení vešpier nemusí sa dodržať všeobecná norma o tom, ktoré vešpery majú prednosť, aby vešpery boli v súlade s večernou omšou.
4. Farár má zvážiť pastoračnú vhodnosť takejto večernej omše. Ak by sa niekde tým narušil sviatočný ráz nedele, nech slávi omšu v sobotu ráno, a večer môžu byť vešpery alebo nejaká pobožnosť.
5. Slávenie nedele a slávnosti sa začína už večer predchádzajúceho dňa. (VSLR 3)
Hodina, o ktorej sa slávia vešpery podľa všetkého nie je tretia hodina popoludní, lebo vešpery sa majú sláviť „keď sa zvečerieva, deň sa už schyľuje.“ (VSLH 29)
Predsa však, vzhľadom na zaužívaný zvyk, z pastoračných dôvodov podľa úsudku diecézneho biskupa, omša, ktorá sa slávi o tretej hodine popoludní, môže sa pokladať za predsviatočnú, a možno ňou zadosťučiniť príkazu o nedeli a sviatku. (Posv. kongregácia pre bohoslužbu zo 17.júna 1985 pod č. 1942/84 v odpovedi SLK)
V našom prípade sa tu myslí na sobášne omše v sobotu. Biskupi jednotlivých diecéz na Slovensku súhlasia, aby miestny farár (alebo ním delegovaný duchovný) mohol sláviť sobášnu omšu o tretej hodine popoludní ako sviatočnú (tak isto aj pred prikázaným sviatkom) a to s prípadnou Glóriou, Krédom a s dvoma čítaniami pred evanjeliom. V soboty pred nedeľami v Cezročnom období a vo Vianočnom období možno brať omšový formulár (aj čítania) Za ženícha a nevestu. Ak však majú na omši účasť aj iní veriaci farnosti, berie sa formulár z nedele. V soboty pred privilegovanými nedeľami a dni pred slávnosťami musí sa brať formulár z príslušných nedieľ alebo slávností, no v tieto dni – okrem Veľkonočnej a Turíčnej nedele a okrem slávností – možno vziať jedno čítanie zo sobášnych čítaní.
6. Veriaci, ktorí začínajú sláviť nedeľu alebo prikázaný sviatok hore uvedeným spôsobom, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu, aj keď už ráno prijímali. (porov CIC, kán. 917)
Účasť na najsvätejšej Eucharistii.
1. Kán. 914 – Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára
postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po
predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom. Úlohou
farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli
používanie rozumu, alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.
2. Kán. 917 – Kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý
raz iba pri eucharistickom slávení na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán.
921, § 2. ( tu ide o sväté prijímanie v nebezpečenstve života).
3. Kán. 918 – Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom
eucharistickom slávení. Mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného
dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov.
4. Kán. 919, § 4 – Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred
svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja s výnimkou vody a liekov.
§ 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi dva alebo tri razy najsvätejšiu Eucharistiu, môže
niečo požiť pred druhým alebo tretím slávením, hoci ešte neuplynula jedna hodina.
§ 3. Tí, čo sú pokročilého veku a trpia nejakou chorobou, ako aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať
najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.
5. Kán. 920, § 1. Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň
raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.
§ 2. Toto prikázanie sa musí splniť vo Veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v
priebehu roka v inom čase.
6. Kán. 921, § 1. Veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, pochádzajúcom z
akejkoľvek príčiny, majú sa posilniť na spôsob viatika.
§ 2. Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí
sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť prijímali.
§ 3. Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac raz v rozličných dňoch.
