Druhý vatikánsky koncil

Vyhlásenie KBS k 60. výročiu otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu

Katolícka cirkev si 11. októbra 2022 na svojej synodálnej ceste pripomína 60. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. My slovenskí biskupi, zídení v Badíne na 103. zasadaní Konferencie biskupov Slovenska, si s vďačnosťou pripomíname začiatok tohto najvýznamnejšieho zhromaždenia v moderných dejinách Cirkvi. Tisíce účastníkov, aj za účasti niektorých slovenských biskupov, tri roky aktívne diskutovali, ako v Cirkvi posilniť ducha evanjelia, obnoviť misijný zápal, vzbudiť nadšenie pre Božie Slovo a pre všeobecné povolanie k svätosti.

Druhý vatikánsky koncil sa usiloval odstrániť prekážky, ktoré stáli v ceste evanjelizácie a zároveň pre ohlasovanie hľadal nové možnosti a spôsoby. Znovu si preto kládol otázky, ktoré sa týkali samotnej identity a podstaty činnosti Cirkvi. Výsledky práce koncilu si veľmi vážime a pripomíname, že je pred nami veľa úloh na ich uvedenie do života. Zároveň vnímame ako dôležité, vyhnúť sa dvom krajnostiam, s ktorými sa Cirkev od koncilu stretávala.

Na jednej strane je to uviaznutie v prehodnocovaní, ktoré viedlo k prílišnému sústredeniu na seba. Premýšľanie nad identitou bolo bezpochyby užitočné pre čas koncilu. Nie je však cieľom v ňom zotrvávať a zaoberať sa stále ďalšími zmenami, novými zdanlivými slobodami a právami i všetkými tendenciami súčasného sveta. Nie je nevyhnutné polemizovať o tom, čo ešte meniť, aby sme sa svetu viac podobali. Zámerom koncilu totiž bolo priblížiť sa k súčasnému človeku, aby ho Cirkev mohla viesť ku Kristovi; nie však priviesť Cirkev k splynutiu so svetom.

Na druhej strane nám hrozí krajnosť odmietania koncilu a jeho reforiem, pod zámienkou návratu k predchádzajúcim, údajne lepším časom. Vzťah k Bohu, hlbokú úctu k nemu, zmysel pre posvätno i horlivosť za spásu duší však možno vynikajúco rozvíjať práve v duchu správneho pochopenia koncilu. V nostalgii za minulosťou a v napodobňovaní jej spôsobov nám hrozí neprimerané sústredenie na seba, podobne ako pri neustálom prehodnocovaní všetkého. Odpor voči koncilu, či už na pastoračnej alebo liturgickej rovine, vedie k uzavretej, defenzívnej mentalite, namiesto disponovania sa pre hlásanie všetkým národom.

Leží nám na srdci, aby sa Cirkev vyhla obom krajnostiam a správne chápala a uvádzala do života učenie Druhého vatikánskeho koncilu. Pri príležitosti 60. jubilea preto povzbudzujeme k prehĺbeniu štúdia koncilových dokumentov a prosíme Ducha Svätého, aby zjednotil spoločenstvá veriacich v úsilí pokračovať na dobrej ceste, na ktorú nás Druhý vatikánsky koncil nasmeroval.

S vďakou na vás pamätajú a žehnajú vás

biskupi Slovenska

Rok sv. Františka Xaverského

Historické okolnosti určenia sv. Františka Xaverského za patróna Banskobystrickej diecézy

Autor: ThDr. Gabriel Brendza, dekan – farár, cirkevný historik

Založeniu nových diecéz predchádzalo zrušenie Spoločnosti Ježišovej

21.7. 1773 pápež Klement XIV podpísal breve „Dominus ac Redemptor“, ktorým zrušil rehoľu Jezuitov. Nasledujúci deň bol zatknutý generálny predstavený Jezuitov Lorenco Ricci. Bol uväznený v Anjelskom hrade, kde zomrel 24.11.1775. Pápežský dokument mal byť prečítaný v každom rehoľnom dome a od toho okamihu mali byť  jednotlivé komunity Spoločnosti Ježišovej rozpustené. V Banskej Bystrici Jezuiti požehnane účinkovali od roku 1648 a tiež sa ich dotkla skutočnosť zrušenia. Komisármi pre zrušenie kolégia v Banskej Bystrici a misijných domov v Španej Doline, Motyčkách a v Šahách boli: Šimon Fába, ostrihomský kanonik, neskorší bernolákovec a člen Učeného tovarišstva, ďalej Karol Benický, podžupan Zvolenskej stolice a Ján Űrméni, fiškálny úradník Starohorského panstva. Dátum zrušenia určili na 19. október 1973 a do kolégia pozvali aj jezuitov zo Španej Doliny, Motyčiek a Šiah. Kanonik Fába prečítal svoj poverovací dekrét urobil zhromaždeným exhortu o trpezlivosti a dal prečítať pápežské breve. Ako viditeľný znak zrušenia prevzal a pred očami prítomných zničil pečate kolégia a misijných domov. Žiadal vydať históriu domus a účtovné knihy. Prekvapeným a sklamaným Jezuitom vyhlásil v mene pápeža a kráľovského majestátu, že každému z nich, ak sa ukážu vernými sluhami Cirkvi a štátu, bude udelená milosť a finančná podpora. Potom nasledovalo vypočúvanie všetkých členov rehole, ktoré trvalo niekoľko dní. V Banskobystrickom kolégiu bolo vtedy 38 Jezuitov- 28 pátrov, z nich 10  v tretej probácií, 2 magistri a 8 rehoľných bratov. Na Motyčkách boli dvaja pátri a na Španej Doline dvaja. Komisia vymenovala za dočasného správcu  kolégia Juraja Zábreckého, dekana a farára v Dubovej. Jezuiti veľmi ťažko niesli, že ich breve zbavilo jurisdikcie, nesmeli spovedať veriacich ani jeden druhého. Každý člen kolégia dostal 100 zlatých na šaty, keďže museli odovzdať rehoľné habity a začať nosiť odev diecéznych kňazov. Väčšina pátrov chceli zostať pôsobiť ako diecézny kňazi na farách a katechéti na školách a gymnáziách. Rektor Michal Ševčík prijal dekrét za farára v Banskej Bystrici a pridelili mu šesť pátrov za kaplánov. Ďalší traja prijali úrad profesorov na Banskobystrickom gymnáziu. Majetok zrušeného kolégia a 44 000 zlatých v hotovosti prevzali komisári politickej a komornej správy. Neskôr všetky prostriedky panovníčka Mária Terézia pridelila novovzniknutej Banskobystrickej diecéze.

Okolnosti založenia Banskobystrickej diecézy a určenia jej katedrály

a hlavného patróna

Zakladajúcu listinu troch nových diecéz vydala panovníčka 15. Januára 1776 vo Viedni a pápež túto skutočnosť definitívne schválil 13.3. 1776, keď vydal zakladajúcu bulu „Regalium principum“. Za prvého biskupa banskobystrickej diecézy bol vymenovaný gróf František Berchtoldt, ktorý po potvrdení pápežom prijal konsekráciu v Dóme sv. Martina v Bratislave 13.10.1776. Príchod biskupa do Banskej Bystrice sa odohral 28.10.1776 o 3. hod. popoludní. Záznamy hovoria, že v ten deň bolo pochmúrne počasie, poprchávalo, ale ani táto skutočnosť nemohla prekaziť sviatočnú náladu veriacich z mesta a širokého okolia. Biskupa uvítalo početné bandérium (sprievod sviatočne oblečených jazdcov na koňoch) pri Kremničke a potom sprevádzalo biskupský koč ku slávobráne na Huštáku, kde čakali na biskupa predstavení mesta a početné kňazstvo z mesta a okolia. Po uvítaní za hlaholu zvonov o štvrtej popoludní biskup vošiel do zámockého kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde odznelo slávnostné „Te Deum“ a biskup udelil svojim veriacim prvé arcipastierske požehnanie.  Na druhý deň 29. 10. 1776 (utorok) sa konala slávnostná inštalácia biskupa vo farskom kostole v Banskej Bystrici, ktorý na biskupa pôsobil mohutným dojmom a chcel si ho zvoliť za svoju katedrálu.

Pre zaujímavosť uvediem, že pri tejto slávnosti  mal biskup oblečený vzácny ornát, ktorý vlastnoručne vyšívala a biskupovi darovala cisárovná Mária Terézia. Mikuláš Mišík spomína, že ešte v 30. rokoch minulého stor. sa tento ornát z panovníčkiným monogramom nachádzal v sakristií katedrálneho kostola sv. Františka Xaverského. Biskup František Berchtoldt sa usadil v bývalom jezuitskom kolégiu a z veľkou húževnatosťou sa pustil do organizácie novovzniknutej diecézy. Už začiatkom novembra vymenoval katedrálnu kapitulu, ktorá pozostávala zo šiestich sídelných kanonikov, medzi ktorými boli aj traja ex jezuiti. Začal vyjednávať z predstaviteľmi mesta, keďže mesto bolo patrónom farnosti a malo starobylé právo voľby Banskobystrického farára. Mesto sponzorovalo väčšinu nákladov na rekonštrukciu farského kostola, ktorý bol po požiari v auguste 1761 v dezolátnom stave. V tom čase väčšina členov mestského magistrátu boli evanjelici, ktorí neboli nadšení z toho, že sa Banská Bystrica stala sídlom katolíckeho biskupa. V určení farského kostola za katedrálu videli zásah do starobylých mestských práv a dali to biskupovi na vedomie.

Pod vplyvom týchto skutočností biskup na radu kapituly a banskobystrického kňazstva navrhol určiť za katedrálu bývalí jezuitský kostol sv. Františka Xaverského, ktorý bol od roku 1773 opustený. Aj keď tento kostol svojimi rozmermi a výzdobou nezodpovedal nárokom kladeným na katedrálny chrám, predsa len  biskup a katedrálna kapitula mohli v ňom slobodne a bez obmedzení vykonávať svoje liturgické slávenia. Tieto skutočnosti prispeli k tomu, že cez Viedenského  nuncia, biskup koncom novembra 1776 poslal žiadosť pápežovi Piovi VI., v ktorej žiadal určiť za katedrálu bývalý jezuitský kostol a jeho patróna sv. Františka Xaverského za hlavného patróna novovzniknutej diecézy. Iste ho k tomu viedli aj rady bývalých členov Spoločnosti Ježišovej, ako aj skutočnosť, že sám biskup nosil krstné meno František. Vplyvom týchto historických okolností diecéza dostala svojho patróna. Biskup pri organizovaní diecézy prekonal mnohé prekážky, vykonal nadľudské organizačné dielo, a po 17 rokoch úmornej biskupskej služby zomrel vo Sv. Kríži nad Hronom 14.8. 1793 vo veku 63. rokov.

Svätý ruženec

Svätý ruženec – úvaha

Svätý Bernard z Clairvaux (+1153) povedal: „Ak hľadáme to, čo je hore, musíme sa usilovať skúsiť to a mať v tom záľubu. Teda nábožným úsilím a duchovným cvičením musíme neustále dvíhať srdce k Bohu.“

Neustále. Tak nám prikazuje žiť inšpirované Písmo, tak učia svätí mnísi a veľkí otcovia púšte. Odporúčajú stále prebývať v Božom kráľovstve – teraz srdcom, potom dušou, telom, všetkým, čo tvorilo náš svet. Dnes teda srdce hľadá to, čo je hore, a učí sa mať záľubu v tom, „čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca nevstúpilo“ (por. 1 Kor 2, 9) – v kontemplácii i zakusovaní „moci zhora“. Také veci pripravil pre nás Boh, ktorý sa znižuje k nám, aby sme sa tam dostali nielen svojimi silami a zásluhami, ale skrze moc, ktorá je v Ježišovi.

„Aj dnes mnoho kresťanov čerpá z modlitby ruženca silu, potechu i dôveru. Zvlášť v ťažkých časoch vnútorného a vonkajšieho útlaku je ona «útočnou modlitbou» kresťanstva“ – učil kard. Walter Kasper. „Ale z druhej strany – dodával – nemožno utíšiť kritiku útočiacu na ruženec. Je kritizovaný za to, že sa ho modlíme mechanicky a považujeme ho za prejav magického myslenia. V najnovších časoch – čítame ešte – liturgická reforma a ekumenické hnutie spôsobili, že prax modlitby ruženca sa ocitla na ústupe.“

V knihe napísanej okolo roku 1340 sa nachádza udalosť zo života rehoľnej sestry Itty von Wezzikon (+ po 1035), ktorá mala vo zvyku denne sa modliť na ruženci 1000 Ave Maria. Jedného dňa diabol roztrhal jej pátričky (čiže ruženec, už mariánsky, hoci názov bol z predchádzajúcej doby) a so zúrivosťou rozsypal jeho zrnká pod lôžkom rehoľnej sestry tak, že žiadne nebolo jedno pri druhom.

Čosi podobné sa deje vo svete aj dnes. Ruženec bol zničený, málokto ho dnes pozná a modlí sa ho. Prax modlitby svätého ruženca – ako hovoril kard. Kasper – sa ocitla na ústupe.

Bohužiaľ, je to pravda. Na ruženec zaútočili z dvoch strán. Zaútočil naň tento svet – čo neudivuje, ak vieme, kto je jeho kniežaťom. Ale útok prišiel aj zvnútra. Vo vnútri tela Cirkvi vznikla aj protiružencová strana.

Predpoveď Ježiša, že pekelné sily Cirkev nepremôžu (Mt 16, 19) sa vzťahuje na víťazstvo nad protivníkom útočiacim zvonku. A čo s útokom zvnútra? Či je Cirkev dnes bezpečná? Či zanikanie ruženca je ako lakmusový papierik označujúci stav Cirkvi? Je Cirkev zdravá? Alebo je chorá? Alebo dokonca zomiera? Nie bez dôvodu sa Ježiš pýtal: „Či nájde Syn Človeka vieru, keď príde?“ (Lk 18, 8).

Trvá útok zvnútra. K slovu sa dostáva strana, ktorá sa stavia proti Tradícii a spochybňuje okrem iného aj mariánsky ruženec. Pre satana je to najlepšia správa. Zanikne kult Ženy – Márie a začne jeho kult. Moc kniežaťa – kniežatská sa premení na moc kráľovskú.

Našťastie, nie je to pravda. Rastie nové pokolenie s ružencom v rukách. Jeho ružencová modlitba je „ruženec s mocou“, ktorý je schopný poraziť moc kniežaťa tohto sveta; on je schopný vykonať obrat k dobru – bez jediného výstrelu a jednej preliatej kvapky krvi. Je to modlitba umožňujúca realizovať slová samého Pána Boha, ktorý vyhlasuje: „Hľa, robím všetko nové“ (Zjv 21, 5).

Autor: WINCENTY ŁASZEWSKI

Kniha: VŠETKO O RUŽENCI, KTORÝ MÔŽE VŠETKO

Vydavateľ: FRONDA, VARŠAVA 2016

Počúvaj hlas stvorenstva

„Počúvaj hlas stvorenstva“ – vyšlo posolstvo pápeža na 1. september

Svätý Otec v úvode svojho posolstva píše:

„Drahí bratia a sestry! „Počúvaj hlas stvorenia“ je témou a pozvánkou tohtoročného Času stvorenstva. Ekumenické obdobie sa začína 1. septembra Svetovým dňom modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo a končí sa 4. októbra sviatkom svätého Františka. Je to osobitný čas pre všetkých kresťanov, aby sa spoločne modlili a starali o náš spoločný domov.

Tento čas, pôvodne inšpirovaný konštantínopolským Ekumenickým patriarchátom, je príležitosťou na rozvíjanie našej „ekologickej konverzie“, obrátenia, ku ktorému povzbudil svätý Ján Pavol II. ako odpoveď na „ekologickú katastrofu“, ktorú predpovedal svätý Pavol VI. už v roku 1970.

Ak sa mu naučíme načúvať, všimneme si v hlase stvorenstva akýsi nesúzvuk. Na jednej strane je to lahodná pieseň oslavujúca nášho milovaného Stvoriteľa, na druhej strane je to trpký výkrik ponosujúci sa na zlé zaobchádzaním zo strany ľudí.“

„Evanjeliová výzva «Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!» (Mt 3,2), ktorá pozýva k novému vzťahu s Bohom, v sebe od samého začiatku obsahuje aj odlišný vzťah k druhým a k stvorenstvu“, vysvetľuje v posolstve Svätý Otec. Hovorí o potrebe tzv. ekologickej konverzie ľudstva:

«Ekologická konverzia, nevyhnutná na vytvorenie dynamizmu trvalej zmeny, je aj komunitnou konverziou» (Enc. Laudato si´, 219). Z tohto hľadiska je aj spoločenstvo národov povolané, aby sa angažovalo, a to osobitne na zasadnutiach OSN venovaných otázkam životného prostredia, v duchu maximálnej spolupráce.“

Ako píše Svätý Otec, „ide o to, aby sme „zmenili“ modely spotreby a výroby, ako aj životný štýl, smerom k väčšej úcte voči stvorenstvu a smerom k celistvému ľudskému rozvoju všetkých ľudí súčasnosti i budúcnosti, rozvoju založenému na zodpovednosti, na rozvážnosti, na solidarite a na pozornosti voči chudobným a budúcim generáciám.“

„V tomto Čase stvorenstva sa modlime, aby samity COP27 a COP15 zjednotili ľudskú rodinu a rozhodným spôsobom čelili dvojitej kríze klímy a oklieštenia biodiverzity. Pamätajúc na výzvu svätého Pavla, aby sme sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi (porov. Rim 12,15), plačme spolu s trpkým volaním stvorenstva, počúvajme ho a odpovedajme naň skutkami, aby sme sa my a budúce generácie mohli stále tešiť z lahodnej piesne života a nádeje spievanej stvorenstvom.“

Túžime po zmysle vecí

Bolestivo túžime po zmysle vecí

Psychológovia nám sprístupňujú čoraz viac dát o tom, ako v dôsledku covidovej pandémie stúpajú počty závažných duševných ochorení na Slovensku aj vo svete. Všeobecná zdravotná poisťovňa zverejnila správu, podľa ktorej sa v minulom roku (rok 2020) na Slovensku predpísalo o 31 500 psychiatrických liečiv viac ako v roku 2019.

Covid-19 nám na duševnom zdraví rozhodne nepridal, ale stúpajúci trend psychických chorôb sa začal dávno pred nástupom pandémie (a vojny na Ukrajine).

Nemožno si nevšimnúť zaujímavý sociologický paradox. Na jednej strane žijeme v lepších časoch, než boli tie pred nami. V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami máme väčšiu osobnú slobodu, väčší materiálny komfort, takmer neobmedzený prístup k informáciám, širšiu variabilnosť trávenia voľného času. Na druhej strane všetky relevantné štatistiky duševného zdravia potvrdzujú priamu úmeru medzi nárastom blahobytu a nárastom psychických ochorení. Tak, ako sa podmienky na život zlepšujú, sme čoraz izolovanejší, ustarostenejší, smutnejší, osamelejší… Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie si každý rok siahne na život viac ľudí, než ich zahynie vo vojnách, v dôsledku vrážd či pri teroristických útokoch dohromady. Ide o alarmujúce číslo takmer milión samovrážd ročne. Každých 40 sekúnd je pre nejakého človeka, v nejakom kúte sveta, bolesť z existencie natoľko neznesiteľná, že sa rozhodne ukončiť ju.

Mnohí sociológovia, psychológovia či teológovia sa zhodujú v tom, že tento paradox nejako súvisí s úbytkom hodnôt. S úbytkom čohosi, k čomu by sa človek prirodzene vzťahoval ako k niečomu presahujúcemu a univerzálnemu. Niečomu, čo tu bolo pred ním a bude tu aj po ňom. Táto transcendencia nie je vlastná iba náboženským systémom. Hodnotový svet je univerzálny. Vnútorná potreba pravdy, slobody, spravodlivosti či lásky (ako starostlivosti o druhého) – je rovnako vlastná kresťanovi, budhistovi, agnostikovi či ateistovi.

Zdá sa, že zámerom nášho evolučného naprogramovania nie je iba biologicky účelové správanie – archetypálny lov a párenie – zaručujúce prežitie jednotlivca a prenos génov. Je ním zrejme aj potreba zmyslu, potreba hľadania a realizovania čoraz vyššej osobnej aj spoločenskej komplexnosti. Potreba vytvárať taký vnútorný aj okolitý svet, ktorý bude vľúdnejší rovnako ku mne ako k ostaným.

Autor: Robert Bielik, maliar a básnik

Zverejnenie: TK KBS, 27.11.2021

Redakčná úprava: BÚ BB

Hľadajte najprv Božie kráľovstvo

Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo…

Žijeme v neľahkej dobe. Niektorí hovoria o apokalyptických časoch, ale skôr v zmysle, ktorý evokuje v ľuďoch strach zo zániku alebo straty. Čoho? To niekedy nie je úplne jasné.

Pandémia, ktorej sme čelili v posledných rokoch, ale ktorej čelíme aj naďalej, a taktiež vojenský konflikt na Ukrajine, ktorý sa nás bytostnejšie a bezprostrednejšie dotýka, sa stali pre niektorých akoby zdvihnutým prstom. Pre niektorých „voda na mlyn“, aby mohli zdôrazňovať a potvrdzovať (znameniami) svoje myšlienky, mnohokrát plných strachu, zúfalstva a beznádeje.

Myslím, že pravý zmyslel  gréckeho slova apokalypto, ktorý znamená odhalenie, a ktoré mnohí „zneužívajú“ na šírenie strachu, dokonale, aj keď niekedy nevedomky, odhaľuje úmysly a zmýšľanie mnohých sŕdc.

V ťažkých situáciách nášho života odhaľujeme svoje limity, ktoré nás obmedzujú a vzďaľujú od Boha a dokonalého spoločenstva s ním. Iste, nie je jednoduché priznať si slabosti a limity. Oveľa namáhavejšie je ale nenechať sa nimi obmedzovať a nestratiť nádej, resp. zameranie a cieľ, ku ktorému smerujeme.

Dejiny ľudstva, ale i kresťanstva, sú neustálou „apokalypsou“. Nepretržite odhaľujeme, niekedy aj s trpkosťou, čoho je človek schopný. V dobrom, ale aj v zlom. Keď hľadíme na nebesia a diela Božích rúk, keď spoznávame Boha v každodennej službe blížnym, keď ho sami intímne zakúšame vo svätej spovedi, keď aj my odhaľujeme a otvárame svoje srdce a On nám odpúšťa hriechy. V každej chvíli, aj keď si to neuvedomujeme, žijeme nádej, ktorú síce slovami nevieme veľakrát vyjadriť, no „biblické“ srdce nám napovedá, že nič lepšie, nič krajšie a nič dokonalejšie, čo by sme chceli postaviť pred alebo nad nekonečného a verného Boha, neexistuje. Cieľ stvorenia je jasný a Bohom dávno daný. Otázkou je, či ho aj my dokážeme a chceme vnímať v jeho realite. Nie v tej, ktorú si materialisticky vysvetľujeme a zhmotňujeme my, ale v tej, ktorú jej dal Boh pri stvorení.

Či bude svet svetom, ako ho poznáme, to nik nevie, okruh zeme sa pretvára, cieľ a naplnenie ostáva nezmenený. Aj v biblickom Babylone chceli byť dokonalí, chceli mať všetko vo svojich rukách, povyšovali sa a nakoniec boli ponížení. Budúcnosť pozná iba Boh. Spomeňme si, že v Babylone bol iba jeden jazyk. Všetci si rozumeli a akoby medzi nimi ani nebol rozdiel. Pracovali všetci spoločne na jednom diele. Problém bol možno v tom, že pracovali na nesprávnej veci s nesprávnym úmyslom. Až potom Boh „pomiatol“ ich jazyky a prestali si rozumieť, aby zmaril ich nesprávny „smer“. Rôznosť jazykov je preto v tomto biblickom vnímaní dôsledok hriechu, nesprávneho cieľa, ktorý si spoločnosť zaumienila. Ale na začiatku to tak nebolo. Nakoniec sa všetko pominie, aj jazyky, aj proroctvá….zostane iba viera, nádej a láska. No najväčšia z nich je láska.

Nestratiť nádej znamená aj držať sa toho, kde a k čomu nás Boh povoláva. Ak budeme hľadať najskôr Božie kráľovstvo, nebudeme ustráchaní, čo sa môže stať zajtra. Veď o tom dni vie iba Otec.

V akej slobode budeme žiť, akej viery budeme svedkami, akú lásku budem dávať, záleží na nás. Sme povolaní byť apoštolmi tejto nádeje v Ježišovi Kristovi našom Pánovi.

ICLic. Pavol Lojan

List pápeža manželom

List Svätého Otca manželom
pri príležitosti Roku rodiny Amoris laetitia

Drahí manželia a manželky celého sveta!

Pri príležitosti Roku rodiny Amoris laetitia sa na vás obraciam, aby som vám v tejto veľmi zvláštnej dobe vyjadril svoju lásku a blízkosť. Vždy som sa modlil za rodiny, no počas pandémie, ktorá ťažko skúša všetkých a zvlášť tých najzraniteľnejších, sa modlím ešte viac. Doba, ktorú prežívame, ma vedie k tomu, aby som s pokorou, láskou a prijatím pristupoval ku každému človeku, každému manželskému páru a každej rodine v situácii, ktorú práve prežíva.

Tieto mimoriadne okolnosti si od nás vyžadujú aplikovať v našom živote slová, ktorými Pán povoláva Abraháma, aby vyšiel zo svojej krajiny a z domu svojho otca do neznámej zeme, ktorú mu on sám ukáže (porov. Gn 12, 1). Aj my sme, viac než kedykoľvek predtým, prežívali neistotu, osamelosť, stratu blízkych a boli sme prinútení opustiť svoje istoty, svoju „komfortnú zónu“, spôsoby správania aj svoje ambície, aby sme pracovali nielen pre blaho našej rodiny, ale aj pre blaho spoločnosti, ktoré závisí od našich osobných postojov.

Vzťah s Bohom nás formuje, sprevádza nás a hýbe nás vpred ako osoby a v konečnom dôsledku nám pomáha „vyjsť zo svojej krajiny“, hoci v mnohých prípadoch s istou bázňou, ba dokonca so strachom z neznámeho. No vďaka našej kresťanskej viere si uvedomujeme, že nie sme sami, pretože Boh prebýva v nás, s nami a uprostred nás: v našej rodine, štvrti, na pracovisku alebo v škole, v meste, kde bývame.

Tak ako Abrahám aj každý manžel a manželka vyšli z vlastnej krajiny v momente, keď odpovedali na povolanie k manželskej láske a rozhodli sa darovať bezvýhradne druhému. Teda už samotné zasnúbenie znamená odchod z vlastnej krajiny, pretože si vyžaduje ísť spoločnou cestou, ktorá vedie k manželstvu. Rôzne situácie v živote – plynutie času, príchod detí, práca, choroby – to všetko predpokladá, že na základe vzájomne prijatého záväzku každý z manželov opustí vlastné zvyky, vlastné istoty a pokojné priestory a vydá sa do Bohom prisľúbenej krajiny: byť dvaja v Kristovi, dvaja v jednom. Váš život sa stane jedným spoločným životom, stanete sa „my“ v spoločenstve lásky s Ježišom, ktorý je živý a prítomný v každom okamihu vášho života. Boh vás vždy sprevádza a bezpodmienečne vás miluje. Nie ste sami!

Drahí manželia, vedzte, že vaše deti – a zvlášť tie najmenšie – vás pozorne sledujú
a hľadajú u vás svedectvo o silnej a spoľahlivej láske. „Aké dôležité je pre mladých ľudí, aby na vlastné oči videli lásku živého Krista, prítomnú v láske manželov, ktorí svojím konkrétnym životom svedčia o tom, že láska navždy je možná!“¹ Deti sú vždy darom, zmenia dejiny každej rodiny. Sú smädné po láske, uznaní, úcte a dôvere. Otcovstvo a materstvo vás volajú k plodnosti, spočívajúcej v tom, že svojim deťom darujete radosť z objavu, že sú Božími deťmi, deťmi Otca, ktorý ich od prvého okamihu nežne miluje a každý deň vedie za ruku. Tento objav môže dať vašim deťom vieru a schopnosť dôverovať Bohu.

Výchova detí nie je zaiste jednoduchou úlohou. Nezabúdajme však ani na to, že aj deti vychovávajú nás. Preto rodina zostáva vždy prvým výchovným prostredím, kde sa vychováva malými gestami, ktoré sú výrečnejšie ako slová. Vychovávať znamená predovšetkým sprevádzať proces rastu, byť v mnohých ohľadoch pri svojich deťoch, aby sa mohli na svojich rodičov vždy spoľahnúť. Vychovávateľ je človek, ktorý „plodí“ v duchovnom zmysle a ktorý sa predovšetkým sám angažuje tým, že nadväzuje vzťah. Je dôležité, aby ste ako rodičia mali k deťom vzťah založený na autorite, ktorá rastie každým dňom. Deti potrebujú pocit bezpečia, ktorý im pomôže zažiť dôveru vo vás, v krásu vášho spoločného života a v istotu, že nikdy nebudú samy, nech sa deje čokoľvek.

Na druhej strane, ako som už spomenul, vzrastá povedomie o identite a poslaní laikov v Cirkvi a v spoločnosti. Vaším poslaním je meniť spoločnosť svojou prítomnosťou na pracoviskách a postarať sa o to, aby sa zohľadňovali potreby rodín.

Manželia majú tiež prevziať iniciatívu (primerear)² v ich farskom a diecéznom spoločenstve prostredníctvom svojich návrhov a kreativity, ktoré sú vyjadrením komplementárnosti chariziem a povolaní v službe cirkevnému spoločenstvu. Ide najmä o to, aby „manželia po boku pastierov kráčali s inými rodinami, aby pomáhali slabším, aby ohlasovali, že Kristus je aj uprostred ťažkostí vždy prítomný“.³

Preto vás, milé manželské páry, povzbudzujem k tomu, aby ste boli aktívni v Cirkvi, zvlášť v oblasti pastorácie rodín. Pretože „spoločná zodpovednosť za misiu si vyžaduje, aby manželia a vysvätení služobníci najmä biskupi plodne spolupracovali pri starostlivosti a ochrane domácich cirkví“.⁴ Nezabúdajte, že rodina je „základnou bunkou spoločnosti“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 66). A manželstvo je dôležitou súčasťou projektu budovania „kultúry stretnutia“ (enc. Fratelli tutti, 216). Preto majú rodiny budovať mosty medzi generáciami odovzdávaním hodnôt, ktoré formujú ľudskosť. Je potrebná nová tvorivosť, aby sme aj uprostred dnešných výziev žili hodnoty, ktoré nás konštituujú ako ľud, tak v našej spoločnosti, ako aj v rámci Cirkvi – Boží ľud.

Povolanie do manželstva je povolaním riadiť malú loďku, niekedy na rozbúrenom mori nestabilnú, no vďaka sviatosti bezpečnú. Koľkokrát by ste chceli podobne ako apoštoli povedať, alebo lepšie povedané zvolať: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38). Nezabúdajme však, že vďaka sviatosti manželstva je Ježiš na tejto loďke prítomný. Stará sa o vás, zostáva s vami na vlnami rozkolísanej lodi po celý čas. V inom úryvku evanjelia učeníci v ťažkostiach uprostred búrky vidia, že sa k nim blíži Ježiš, a uvítajú ho na svojej lodi. Tak aj vy nechajte Ježiša nastúpiť do lode, keď zúri búrka, lebo hneď ako „vstúpil k nim do lode [...] vietor utíchol“ (Mk 6, 51). Je dôležité, aby ste spoločne upierali svoj pohľad na Ježiša. Len tak nájdete pokoj, prekonáte konflikty a objavíte riešenia mnohých svojich problémov. Nie preto, že by zmizli, ale preto, že sa na ne budete môcť pozrieť z inej perspektívy.

Len keď sa zveríte do Pánových rúk, budete schopní dokázať to, čo sa zdá nemožné. Cesta spočíva v uvedomení si svojej krehkosti a bezmocnosti, ktorú prežívate v mnohých situáciách, ktoré vás obklopujú, ale zároveň v istote, že takto sa prejaví Kristova sila vo vašej slabosti (porov. 2 Kor 12, 9). Práve uprostred búrky totiž apoštoli spoznali Ježišovo božstvo aj kráľovskú moc, a naučili sa mu dôverovať.

Vo svetle týchto biblických odkazov by som sa chcel pri tejto príležitosti zamyslieť nad niektorými ťažkosťami a príležitosťami, ktoré rodiny počas obdobia pandémie mali. Počas lockdownu napríklad strávili spoločne oveľa viac chvíľ, čo bolo jedinečnou príležitosťou na rozvíjanie dialógu v rodine. To si, samozrejme, vyžaduje mimoriadnu trpezlivosť. Nie je ľahké byť spolu celý deň, keď musíte pracovať, študovať, oddychovať a odpočívať v jednom dome. Nenechajte sa však premôcť únavou. Nech vás sila lásky urobí schopnými hľadieť viac na iných – na manželského partnera, na vaše deti – ako na vlastnú únavu. Dovoľte mi pripomenúť, čo som napísal v Amoris laetitia (porov. 90–119), kde som nadviazal na Pavlov hymnus na lásku (porov. 1 Kor 13, 1–13). Naliehavo proste Svätú rodinu o tento dar lásky a znovu si prečítajte chválospev na lásku, aby inšpiroval vaše rozhodnutia a skutky (porov. Rim 8, 15; Gal 4, 6).

Spoločný život potom nebude pokáním, ale stane sa útočiskom uprostred búrok. Nech je rodina miestom prijatia a porozumenia. Uchovajte si v srdci radu, ktorú som dal manželom, zahrnutú v troch slovách: „smiem?“, „ďakujem“ a „prepáč“⁵. A keď dôjde ku konfliktu, „nikdy nech deň neskončí bez uzmierenia“⁶. Nehanbite sa spoločne si kľaknúť pred Ježišom v Eucharistii, aby ste našli pár chvíľ pokoja a vzájomný pohľad plný nehy a dobroty. Alebo, keď je jeden z vás trochu nahnevaný, vezmite ho za ruku, a tak ho prinútite usmiať sa. Môžete sa tiež večer pred spaním nahlas pomodliť krátku spoločnú modlitbu, s Ježišom prítomným medzi vami.

Je pravda, že pre niektoré páry manželské páry bolo spolužitie počas karantény mimoriadne náročné. Existujúce problémy sa ešte viac prehĺbili a vyvolali konflikty, ktoré sa v mnohých prípadoch stali takmer neznesiteľnými. Mnohí dokonca zažili rozpad vzťahu, v ktorom sa ťahala kríza, ktorú už neboli schopní alebo ochotní prekonať. Týmto párom by som tiež rád vyjadril svoju blízkosť a lásku.

Rozpad manželského vzťahu prináša veľa utrpenia, pretože sú zničené mnohé nádeje
a nedorozumenia môžu viesť k hádkam a ranám, ktoré nie je ľahké uzdraviť. Ani deti nie sú ušetrené bolesti z toho, že ich rodičia už nežijú spolu. No neprestaňte hľadať pomoc ani v týchto prípadoch, aby ste dokázali konflikty nejakým spôsobom prekonať a zabránili ďalším zraneniam vás a vašich detí. Pán Ježiš vás vo svojom nekonečnom milosrdenstve povzbudzuje, aby ste aj uprostred mnohých ťažkostí a trápení dokázali kráčať vpred. Nezabúdajte sa k nemu modliť a hľadať u neho útočisko, svetlo na cestu. Objavte vo svojom spoločenstve „otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“ (Evangelii gaudium, 47).

Nezabúdajte tiež, že odpustenie zahojí každú ranu. Vzájomné odpustenie je výsledkom vnútorného rozhodnutia, ktoré dozrieva v modlitbe, vo vzťahu s Bohom, je to dar, ktorý pramení z milosti, ktorou Kristus napĺňa manželský pár, keď mu dovolíme konať, keď sa na neho obrátime. Kristus „prebýva“ vo vašom manželstve a čaká, že mu otvoríte svoje srdcia, aby vás mohol podoprieť silou svojej lásky ako učeníkov na lodi. Naša ľudská láska je slabá, potrebuje silu Ježišovej vernej lásky. S ním môžete skutočne postaviť váš „dom na skale“ (Mt 7, 24).

V tejto súvislosti by som sa rád obrátil na mladých ľudí, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Ak pred pandémiou nebolo pre snúbencov ľahké plánovať si budúcnosť, pretože bolo ťažké nájsť si stabilnú prácu, teraz je neistota ohľadom zamestnania ešte väčšia. Preto ich povzbudzujem, aby sa nedali odradiť a mali „tvorivú odvahu“, akú ukázal svätý Jozef, ktorého pamiatku som si chcel uctiť v roku, venovanom práve jemu. Tak aj vy, hoci budete mať pri zdolávaní manželskej cesty len skromné prostriedky, vždy dôverujte Božej prozreteľnosti, pretože „práve ťažkosti niekedy umožňujú, aby sa v každom z nás prebudili zdroje, o ktorých sme ani netušili, že ich máme“ (apoštolský list Patris corde, 5). Nezdráhajte sa spoľahnúť na svoje rodiny a priateľov, na cirkevné spoločenstvo, na farnosť, aby vám pomohli pripraviť sa na budúci manželský a rodinný život tým, že sa budete učiť od tých, ktorí už prešli cestou, po ktorej začínate kráčať.

Prv než skončím, by som chcel pozdraviť starých rodičov, ktorí počas lockdownu nemohli vidieť svoje vnúčatá a tráviť s nimi čas, a tiež starých ľudí, ktorí sa v tom čase cítili ešte osamelejší. Rodina sa nezaobíde bez starých rodičov, oni sú živou pamäťou ľudstva a ich „spomienky nám môžu pomôcť vybudovať ľudskejší a pohostinnejší svet“.⁷

Nech svätý Jozef vzbudí vo všetkých rodinách tvorivú odvahu, ktorá je taká potrebná
v tejto epochálnej zmene, ktorú prežívame, a nech vám Panna Mária pomáha rozvíjať vo vašom manželskom živote kultúru stretnutia, ktorú tak naliehavo potrebujeme, aby sme mohli čeliť protivenstvám a konfliktom, ktoré zatemňujú našu dobu. Žiadne ťažkosti nemôžu vziať radosť tým, ktorí vedia, že kráčajú s Pánom. Žite svoje povolanie s nadšením. Nikdy nedovoľte, aby vaše tváre boli smutné alebo pochmúrne; váš manžel alebo manželka potrebujú váš úsmev. Vaše deti potrebujú váš povzbudivý pohľad. Vaši kňazi a ostatné rodiny potrebujú vašu prítomnosť a vašu radosť: radosť, ktorá pochádza od Pána!

S láskou vás pozdravujem a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali v plnení poslania, ktoré nám zveril Ježiš, a vytrvali v modlitbe a „na lámaní chleba“ (Sk 2, 42).

A prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Ja sa za vás modlím každý deň.

S bratskou láskou,                                                                 František

Čaro jednoduchosti

Sledovanie politického diania na Slovensku, ale aj počúvanie našich veriacich ma v poslednom čase vedie stále viac k zamysleniu nad otázkou: „O čo nám vlastne ide?“ Počúvame množiace sa hlasy nespokojnosti s vývojom situácie na pumpách, na pultoch našich obchodov, ale i v našich peňaženkách a svoje rozčarovanie a rozhorčenie sa často ani nesnažíme skrývať. Volania po štátnej pomoci často len zakrývajú našu skrytú požiadavku – nech sa o to postará štát, nech to vyriešia tí druhí.

Tak, ako je nám veľmi ťažké rozlúčiť sa s určitými výhodami doterajšieho života v blahobyte predvojnových štandardov, nechceme ani pomyslieť na to, že by práve toto Boh mohol chcieť pre nás a pre celý svet. Vydanie encykliky Laudato sì v roku 2015, výzva na jej meditovanie či prehĺbe-nie v roku 2020, ale aj prežívanie Roku sv. Jozefa a následne osobitného roku rodiny… to všetko sú len kúsky skladačky, cez ktoré nás Pán pripravoval na situáciu, ktorú dnes prežívame. Nie, nemôže za to Putin ani vojna ani Európska únia – môžeme za to my, pretože sa v našej spoločnosti blahobyt a neustály ekonomický rast stal nespochybniteľnou modlou, na ktorú nám nik nemôže siahnuť. Nechceme vidieť, ako ničí naše vzťahy – s Bohom, s ľuďmi, ktorých už ani veľmi nechceme potre-bovať, prípadne sú nám len takou „poistkou“ k dosahovaniu vlastných cieľov. Obťažkaní už akýmsi cynickým sebectvom vyplakávame, ako si už nebudeme môcť dovoliť koláč a rezeň, dovolenky a prekúrené byty, no zabúdame, že drvivá väčšina sveta sa svojou hlbokou biedou, otrockou, nezapla-tenou prácou a hladom skladala na naše „štandardy“.

A tak sa pýtam sám seba: „Čo je vlastne tá ohlasovaná katastrofa? Tisíce ľudí mŕtvych či nevinní trpiaci vojnou? Milióny ľudí trpiacich existenčnou biedou, ktorí sa mi roky skladali na fajnový život? Alebo avizované uťahovanie opaskov, ku ktorému skôr či neskôr muselo prísť, aby sme nezničili seba i celý svet svojim božstvom konzumu? Pravdupovediac, niekedy sa bojím úprimnej odpovede…

To, koľko bude tento čas očisťovania trvať a kam to až zájde, nezávisí od politikov či korporácií. Závisí to len a len od každého jedného z nás. Dokážem vstúpiť do seba a prehodnotiť svoj doterajší postoj k životu? Myslím si, že aj náš patrón sv. František Xaverský nám v tom môže svojim príkla-dom, odhodlaním ale i príhovorom veľmi pomôcť. „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napo-kon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. Chcem, aby ste vy boli bez starostí“ (1Kor 7, 29-32a). On vskutku dokázal prijať život v jednoduchosti, našiel záľubu v čare chudoby a biedy na misiách, ktorú zdieľal s ľudmi, medzi ktorými žil, a tak ich dokázal osloviť a zapáliť pre Krista. On veľmi dobre pochopil, že našim najväčším nepriateľom a brzdou je nesloboda a pripútanosť k veciam, pocitom, predstavám o štandardoch a živote. Sv. František zomiera vysilený, obratý ešte aj o blíz-kosť domova, ale šťastný, pretože všetko podriadil Božej vôli, ktorá túžila práve cez neho zachrániť pre večnosť mnoho ľudí. Koľko obetí som ochotný Bohu priniesť ja, aby bola Jeho vôľa ako v nebi, tak i na zemi?

Nebojme sa teda využiť čas milosti, ktorý nám dal Pán a vykročme povzbudení toľkými príklad-mi na cestu jednoduchosti, cestu slobody srdca. Pred každou cestou je potrebné prehodnotiť, čo si pribalím – koľko vecí, predstáv, názorov ma drží vo svojom zajatí a brzdí? Je to čas úprimného sebapoznania, upokojenia túžob srdca, odhalenia vášní, ktoré ma zotročujú – čím sa zaoberám vo svojom vnútri, čo aj skryto ovplyvňuje moje rozhodovanie, smerovanie. Sme pozvaní nielen teore-ticky, ale aj prakticky prežívať každý deň v odovzdaní do Božích rúk, bez neustáleho hľadania svojich riešení – nechať Pána, nech sa on môže o všetko postarať, učiť sa vnímať Jeho vôľu, nie v nečinnosti, ale v „kreatívnej odvahe“, ktorej nás učil sv. Jozef – neustálemu odovzdaniu sa do Božích rúk a otvorenosti jeho vedeniu. Učiť sa nebáť popasovať s problémami, využiť pri tom svoje schopnosti, no konať tak, ako nás k tomu vedie Boh. To prajem všetkým nám.

ThLic. Martin Kňažek, Senohrad

Pozvánka – Turíčna vigília 4.6.2022